Pastorácia povolaní


 Kontakt na koordinátorku povolaní:

sr. M. Alžbeta Domoráková, FDC: alzbetafdc@gmail.com

Boh volá človeka /ľudí/ do svojej blízkosti a apeluje na jeho zodpovednosť. Už u Adama (Gen 3,8) možno jasne poznať, že povolanie nepredstavuje iba záležitosť vlastného chcenia, ale že iniciatíva zostáva u Boha a trvale mu patrí.

Tam, kde sa Božie volanie spozná, potom musí človek dať tiež svoju odpoveď vo všetkej radikálnosti a rozhodnosti so všetkými dôsledkami, ako nám to veľmi zapamätateľne uvádza pred oči povolanie Abraháma. Abrahám musel zanechať všetko doterajšie, svoju vlasť, všetky svoje istoty a celkom sa ponechať Bohu. Ale v tom sú až do dnešného dňa zreteľné dejiny spásy.

Povolanie k nasledovaniu predchádza krst. Kresťania majú všetko prežívať a praktizovať poveľkonočne, čo učeníci predveľkonočne spolu prežívali s Ježišom. Pri birmovke človek súhlasí s požiadavkou v nasledovaní Ježiša chcieť žiť poslanie ako svedok Božej lásky v spoločenstve Cirkvi vo svete. Vo sviatosti ach Cirkvi je vždy znova viditeľné, že ide o spoločenstvo Cirkvi a ti ež o jednotlivcov v tomto spoločenstve. Cirkev je od svojho vzniku spoločenstvom povolaných a preto musí o tom premýšľať ako jednotlivec môže na Božie volanie odpovedať.

Martin Buber rozpráva vo svojich príbehoch o rabínovi Sussja, ktorý vraj krátko pred svojou smrťou povedal: „Na druhom svete nebude sa ma nikto pýtať: „Prečo si sa nestal Mojžišom?“ Ale sa ma opýta: „Prečo si sa nestal Sussja?“

Táto malá príhoda značne ukazuje: Ak prijíma človek Božie volanie a odpovedá naň, potom ide o to, že ja budem sám sebou. Musím byť takým ako mi to Boh celkom osobne a originálne vymyslel a chcel a povolal ma do života. Na tomto pozadí je potom povolanie perspektí vou, ktorú treba v živote pestovať a rozvíjať. Avšak odkiaľ človek vie, akého ho chce mať Boh? Odkiaľ vie Sussja, akým má byť Sussja? Ako ja poznám Boží úmysel so mnou? Narýchlo odpovieme, že k tomu musí dôjsť človek v tichosti, musí vnútri načúvať – ale postačí to? Nepodliehame pri tom príliš ľahko vlastným myšlienkam, fantázii a preludom? A buďme úprimní, ako často sa nás zmocní práve v čase ticha pocit, že Boh mlčí, že skoro nič nepočujeme – a čo potom? Nie zriedka sme pokúšaní spájať zvláštne udalosti , skúsenosti a stretnuti a s Božím zásahom. Ale i tu treba mať určitú opatrnosť – bol to skutočne Boh, ktorý sa zviditeľnil, alebo to bol predčasný ľudský záver?

Božie volanie je teda vložené do vnútra človeka, do celkom osobného života a vpísané do jeho podstaty. Tam ho režívam v načúvaní hlasu, sklonom a schopnosti am vlastného srdca.

Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť.“ (Jer 20,7)

Svätý Ignác hovorí: „Len málo ľudí tuší, čo by mohol Boh z nich urobiť, keby sa odovzdali bezvýhradne vedeniu jeho milosti.“

KRITÉRIÁ POVOLANIA

  • Dôležité rozhodnuti a sa nemajú konať narýchlo alebo vychádzať z premenlivej situácie.
  • Pre rozpoznanie Božieho volania je potrebné úprimné sebapozorovanie.
  • Počas toho musím však stále počúvať evanjelium, aby som sa prispôsobil Ježišovi Kristovi.
  • Ak sa cíti m povolaný, musím sa potom spýtať, či je to naozaj osobné. Či hlboký pokoj a veľká radosť neprechádza do nepokoja,keď sa na to dám a nasmerujem svoj život podľa toho.

POVOLANIE DO SPOLOČENSTVA A PRE SLUŽBU SPOLOČENSTVA

Prvou odpoveďou na volanie Boha je prijati e krstu a s tým spojené nasledovanie Krista v spoločenstve veriacich – v Cirkvi. Počas života dávame ďalšie odpovede na Božie volanie – sviatosťou birmovania prijímame na seba zodpovednosť byť svedkom Ježiša Krista a jeho lásky. V ďalších sviatosti ach prijímam znaky nekonečnej Božej lásky a očisťujem si svoje motívy k nasledovaniu Krista.ň

Najrozšírenejšie povolanie je povolanie k manželstvu. Preto aj pri rozhodovaní sa vždy ozýva otázka: „Do manželstva alebo niekde inde?” Manželstvo je veľmi dôležité povolanie. Bez tohto povolania by sme nemali rodinu, v ktorej väčšina z nás vyrastala. Rozhodovanie by nemalo však byť na úrovni, keď už nikde inde,tak do manželstva. Aj pre toto povolanie je potrebné rozhodnúť sa vedome. Tu je veľmi dôležitá komunikácia medzi tými, ktorí sa na manželstvo pripravujú. Platí zásada, že čím menej komunikácie pred svadbou, tým viac hádok po svadbe.

KŇAZSTVO

Z Katechizmu katolíckej Cirkvi vieme, že túto sviatosť ustanovil Pán Ježiš pri Poslednej večeri na Zelený štvrtok. Svojím apoštolom povedal: „Toto robte na moju pamiatku!“ Posvätný stav má tri stupne:

  1. Diakonát. Slovo diakonia znamená služba. Diakon je určený pre službu kňaza a biskupa. Má vymedzené práva a povinnosti. Jeho službou je čítať Božie slovo a rozdávať Eucharistiu, môže krsti ť, s dovolením miestneho farára vyslúžiť sviatosť manželstva, požehnávať ľudí a veci – vysluhovať sväteniny. Pri vysviacke slobodný muž sa zaväzuje k celibátu, k modlitbe breviára a k poslušnosti biskupovi. Diakonát po druhom vati kánskom koncile môže prijať aj ženatý muž, ktorý dovŕšil 35 rokov života a musí súhlasiť manželka.
  2. Presbyterát. Je to posvätný stav, ktorý poznáme pod slovenským slovom kňazstvo. Kňaz je muž, ktorý sa pri prijatí diakonátu prijal slobodne a dobrovoľne celibát, lebo jeho srdce má bezvýhradne patriť Bohu. Je predĺženou rukou iskupa v diecéze.Pomáha biskupovi pri spravovaní Božieho ľudu ako dekan, farár, správca farnosti , či kaplán. V Cirkvi je tradícia čestných titulov kňazov ako je monsignor – pápežský kaplán (skr. Mons. Alebo Msgr.), pápežský prelát či kanonik.
  3. Episkopát. Prijatí m biskupskej vysviacky sa presbyter stáva členom episkopátu katolíckej Cirkvi. Biskup má plnosť kňazstva. Zvyčajne ho pápež určuje pre správu a službu určitej diecézy – geografi ckého územia, na ktorom žijú veriaci. Vtedy hovoríme o diecéznom biskupovi. No pre pastoračné potreby môže vymenovať pápež pomocných iskupov, ktorý sa stávajú ti tulárnymi biskupmi zaniknutých diecéz. Na čele Cirkvi je biskup mesta Ríma – pápež, Svätý Otec, sluha sluhov Božich…

So služobníkmi oltára, ako ich zvykneme volať, sa stretávame od krstu až po hrob. Nemali by sme zabúdať na modlitby za vysvätených služobníkov Cirkvi a modliť sa tiež za ich úmysly.

ZASVÄTENÝ ŽIVOT

Už od počiatkov Cirkvi vystupuje v mnohých podobách myšlienka plného sa zasvätenia Bohu. Boli to druhy zasvätenia, ktoré najlepšie odpovedali duchu doby. Ak tí to zasvätení žili svoje zasvätenie naplno, vždy boli veľkou oporou pre všetky životné stavy.

REHOĽNÉ ZASVÄTENIE V KOMUNITE

Všetci, ktorí sa rozhodnú pre život v reholi, stoja pred problémom, ako si vybrať z množstva povolaní, ktoré počas stáročí vznikli v Cirkvi. Podstatou rehoľného povolania je, že zasvätený život sa žije v komunite, riadi sa určenými pravidlami, ktoré pozostávajú z ducha zakladateľa a z prispôsobenia pravidiel podľa potrieb dnešnej Cirkvi. Nestačí poznať iba životopis zakladateľa, ten iba vystihuje ducha rehole, je potrebné poznať dnešnú podobu života tejto základnej myšlienky. Pri rozhodovaní je potrebné ujasniť si, či mám záujem skôr o kontempláciu alebo apoštolát.

SEKULÁRNE INŠTITÚTY

O tomto povolaní sa vie dosť málo. Ľudia, ktorí žijú takéto zasvätenie, toti ž nenosia žiadne rúcho. Ich úlohou je pracovať pre svet nepozorovane. Často ich považujú za angažovaných laikov a ani netušia, že tí to ľudia sú zasvätení rehoľnými sľubmi. Výhodou tohto povolania je nenápadnosť. Nežijú v komunitách a väčšinou nikto netuší, že táto „stará dievka” je v skutočnosti rehoľná osoba, že tento „starý mládenec” je rehoľník. So svojím predstaveným sa stretávajú spravidla raz za mesiac.

PUSTOVNÍCI – EMERITI

Tento starobylý spôsob má inšpiráciu vo Svätom písme u prorokov a ti ež sa naplno rozvinul v prvých storočiach Cirkvi. Postupne upadal a znova bol objavovaný. Dnes niektoré typické rehoľné inšti túty ponúkajú svojím členom aj takýto spôsob života na určitý čas. Táto tradícia je živá vo františkánskom ráde, ale aj iných starých rádoch. Dnes sa tiež objavujú formy emeritného zasvätenia. Naše územie je veľmi drsné, preto ani v minulosti sa tu nerozvinul tento spôsob zasväteného života.

ZASVÄTENÉ PANNY

Kódex kanonického práva umožňuje aj dnes ľuďom zasväteného panenstva. Diecézny biskup má právo prijať do tohto stavu slobodné ženy, ktoré sa slobodne a dobrovoľne rozhodli zložiť verejný sľub panenstva. Biskup tiež určí formu života – či budú žiť spoločne alebo individuálne v prospech miestnej Cirkvi.

Skúsme odpovedať na najčastejšie otázky mladých ohľadom zasväteného života (podľa www.povolania.kbs.sk):

1. Čo je povolanie?

To je otázka, ktorá býva najčastejšia a vnáša aspoň trochu svetla. Dá sa odpovedať krátko, ale aby ste mali z toho čo najväčší osoh, pripomínam: Najprv si treba uvedomiť, že Boh každého človeka pozná. Ľúbi ho. Platí aj to, že Boh ma vidí… Pozerá sa na mňa s láskou, „mäkko”, nežne. Nie je špión! Boh oslovuje človeka osobne, volá ho jeho menom. Že ste ešte nič podobné nepočuli? Deje sa to rôznym spôsobom. Kto nie je celkom „duchovne” hluchý, počuje ho… Ale môže sa aj to stať, že žije v „hluku” a nevie rozoznať, ktorý je Boží hlas. Medzi Bohom a človekom to „funguje” podľa schémy: Výzva – odpoveď. Boh dáva výzvy, človek odpovedá – alebo aj nie! V širšom zmysle je teda povolanie výzva, ktorú Boh adresuje každému človeku. Ba dokonca v každej chvíli ho k niečomu povoláva.

2. Prečo sa hovorí, nájsť svoje povolanie je najväčšia úloha mladosti?

Predstav si situáciu, že si na križovatke a bezhlavo sa vydáš po hociktorej ceste. Chcel si ísť domov a tak rýchlo kráčaš a kráčaš… Ale až po dlhom čase zistí š, že cesta tam nevedie. Si nespokojný, nervózny, plný nadávok. Ach, keby si to bol vedel vtedy, na tej križovatke. Aj takto môžeme hovoriť o živote mladého človeka. Raz sa dostane do životnej križovatky, jeho cieľom má byť domov – nebo, večný život. Ak urobí vážne rozhodnutia bez toho, aby sa zamyslel, čo Boh od neho chce, ako chce, aby svoj krátky život prežil, môže celý čas (ba i večnosť) banovať. Žiaľ, niektorí mladí ľudia dnes ani to nevedia, kam majú ísť, kde je ich večný domov. Túlajú sa týmto životom. Sú tuláci a nie pútnici.

3. Vysvetlí mi konečne niekto: líši alebo nelíši sa povolanie od zamestnania?

Otázka je jednoduchá, ale odpoveď je zložitá. Takže? Môže aj nemusí. V spoločnosti sa väčšinou pod zamestnaním chápe práca, ktorou si človek zarába na živobytie. Zamestnanie môže byť také, ktoré sa zhoduje s Božou vôľou ale aj také, ktoré je proti nej… Boh istotne nevolá k hriechu! Vtedy o zhodu medzi povolaním a zamestnaním isto nejde. Ak budujem spoločnosť podľa Božej vôle a tým si zarábam aj na živobytie, dochádza k spojeniu povolania i zamestnania.

4. Ako zistí m, že má Pán volá do duchovného stavu alebo do manželstva?

Každý človek má vnútorný ústroj, svätyňu, v ktorej sa stretá s Bohom. Je to jeho svedomie. Ak ho má správne sformované, môže počuť Boží hlas, rozlíšiť ho od iných zvukov, hlukov, táranín… Svedomie dokáže vyhodnotiť inšpirácie, hnutia v srdci… Odpovedz si, k čomu ťa ťahá tvoje srdce? Chceš mať pokrvnú rodinu? Alebo ťa to ťahá slúžiť duchovnej rodine – Bohu a ľuďom bez toho, aby si mal svoju rodinu? Alebo by si to vedel dokonca zjednotiť? U gréckokatolíckych kňazov je i táto možnosť. No ešte som neskončila. Ten, čo je povolávaný do „duchovného stavu”, musí mať k tomu predpoklady. Aké?

Základom je správny motív – úmysel. A to je túžba nasledovať Ježiša Krista v chudobe, poslušnosti, čistote. Kandidát má teda mať zbožnosť. Ďalej sa od neho očakáva primerané zdravie (telesné i psychické), primeraný stupeň čností (viera, nádej, láska, múdrosť, mravná sila, miernosť, spravodlivosť, čistota…). Nesmie mať zlé návyky (alkohol, drogy, gamblerstvo…). Má mať rád život a najmä Pána Boha – až tak, že chce preň naplno žiť. A tiež treba ovládať svoju sexualitu. To sú hádam základné vlastnosti. Ďalšie si postupne získava.

5. Čo sú to evanjeliové rady?

a) Čistota

Čistotu „pre kráľovstvo nebeské” (Mt 19,12), ku ktorej sa rehoľníci zaväzujú, treba pokladať za význačný dar milosti . Oslobodzuje toti ž jedinečným spôsobom ľudské srdce (porov. 1Kor 7,32-35), aby sa zapálilo väčšou láskou k Bohu a k všetkým ľuďom, a preto je osobitným znamením nebeských dobier a veľmi vhodným prostriedkom pre rehoľníkov horlivo sa venovať službe Božej a apoštolskej činnosti. Takto všetkým veriacim pripomínajú ono podivuhodné, Bohom ustanovené zasnúbenie, ktoré sa vo svojej plnosti zjaví v budúcom veku a pre ktoré jediným Ženíchom Cirkvi je Kristus.

b) Chudoba

Dobrovoľná chudoba je zvlášť dnes veľmi ceneným znamením. Rehoľník má účasť na chudobe Krista, ktorý, hoci bol
bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme sa jeho chudobou my obohatili (porov. 2Kor 8,9; Mt 8,20). Nestačí sa podriadiť predstaveným v užívaní majetkov, ale je potrebné, aby boli rehoľníci chudobní v skutku i v duchu a zhromažďovali si poklady v nebi. (porov. Mt 6,20). Každý z nich má pracovať.

c) Poslušnosť

Sľubom poslušnosti prinášajú rehoľníci seba ako obetu Bohu úplným zasvätením svojej vôle a tak sa pevnejšie a istejšie spájajú so spasiteľnou vôľou Božou. Teda podľa príkladu Ježiša Krista, ktorý prišiel plniť vôľu Otcovu (porov. Jn 4,34; 5,30; Hebr 10,7; Ž 39,9), „prijal na seba prirodzenosť sluhu” (Flp 2,7) a v utrpení sa naučil poslušnosti (porov. Hebr 5,8), rehoľníci sa pod vplyvom Ducha Svätého s vierou podriaďujú predstaveným ako zástupcom Božím a pod ich vedením sa dávajú do služby všetkých bratov v Kristovi, ako sám Kristus z poslušnosti Otcovi slúžil svojim bratom a položil svoj život ako výkupné za mnohých (porov. Mt 20,28; Jn 10,14-18). Takto sa účinnejšie zaväzujú slúžiť Cirkvi a usilujú sa dospieť k miere plného vzrastu Kristovho (porov. Ef 4,13).

POVOLANIE DO MANŽELSTVA

Je to krásne povolanie! Keby nebolo toto povolanie neboli by sme na svete a nemali by sme kňazov a zasvätených mužov a ženy. O manželstve najlepšie píše život. Tak len odpoveď na otázku: Manželský sľub – čo vlastne sľubujú manželia?

Všetci vstanú. Kňaz ide k tým, čo hodlajú prijať sviatosť manželstva, a pýta sa ich: M & M, rozhodli ste sa uzavrieť sviatostné manželstvo. Teraz nastáva tá chvíľa, keď Kristus Pán tu pred zástupcom Cirkvi a pred cirkevnou obcou sviatostne spečatí vašu lásku. Preto sa vás pred Bohom a pred Cirkvou pýtam: Je toto vaše rozhodnuti e slobodné a úprimné? Obidvaja: Áno

Kňaz: M a M, ste rozhodnutí žiť v úprimnej láske a vo vzájomnej úcte po celý život? Obidvaja: Áno

Kňaz: Chcete si založiť rodinu, pýtam sa vás pred Bohom a Cirkvou: ste ochotní s láskou prijať deti ako dar Boží a vychovávať ich podľa Kristovho evanjelia a podľa zákonov jeho Cirkvi? Obidvaja: Áno

Kňaz: Keď teda chcete uzavrieť sviatostný manželský zväzok, podajte si ruky a pred Pánom Bohom a jeho Cirkvou vyjadrite svoj manželský súhlas. (Snúbenci si kľaknú a podajú si pravé ruky.)

Muž: Ja M beriem si teba, M, za manželku a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem verným manželom a že ťa nikdy neopustí m ani v šťastí , ani v nešťastí , ani v zdraví, ani v chorobe a že ťa budem milovať a cti ť po všetky dni svojho života.

Žena: Ja M beriem si teba, M, za manžela a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem vernou manželkou a že ťa
nikdy neopustí m ani v šťastí , ani v nešťastí , ani v zdraví, ani v chorobe a že ťa budem milovať a cti ť po všetky dni svojho života.

Stále sa držia za ruky.

Kňaz položí štólu na spojené ruky novomanželov a hovorí: A ja v mene svätej Cirkvi potvrdzujem, že ste uzavreli sviatostné manželstvo a požehnávam ho v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.

Prítomní: Amen

Kňaz potom položí pred novomanželov kríž a povie: Milí novomanželia, teraz prísahou potvrďte, čo ste si navzájom sľúbili.

Manžel položí dva prsty pravej ruky na kríž a hovorí: Pred oltárom nášho Pána Ježiša Krista prisahám, že svoj manželský sľub dodržím. Tak mi Pán Boh pomáhaj!

Hneď po ňom položí dva prsty pravej ruky na kríž manželka a hovorí: Pred oltárom nášho Pána Ježiša Krista prisahám, že svoj manželský sľub dodržím. Tak mi Pán Boh pomáhaj!

Kňaz: Teraz vám požehnám snubné prstene. (Vybrať prstene a položiť ich na tácku. Kňaz sa modlí modlitbu požehnania a pokropí prstene svätenou vodou.)

Manžel zoberie manželkin prsteň, nastokne jej ho, pričom hovorí:

M, prijmi tento prsteň ako znak mojej lásky a vernosti v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Potom manželka nastokne prsteň manželovi, pričom hovorí: M, prijmi tento prsteň ako znak mojej lásky a vernosti v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Novomanželia vstanú. Nasleduje spoločná modlitba (sv. prijímanie) a záverečné požehnanie.

AKO SA PRIPRAVIŤ?

Skúsenosť učí, že mladí ľudia, ktorí boli dobre pripravení na rodinný život, si vo všeobecnosti počínajú lepšie ako ostatní. Príprava na manželstvo je trvalým procesom. Vzdialená príprava sa začína už v detstve rodinnou výchovou. Pokračuje v mladom veku bližšou prípravou spočívajúcou v obnovenej katechéze, v predstavení manželstva ako opravdivého povolania k osobitnému vzťahu muža a ženy a v oboznámení sa so základnými podmienkami usporiadanej rodiny. Posledné mesiace pred sobášom sú venované bezprostrednej príprave na manželstvo a rodinný život. Verím, že vám tieto informácie pomôžu nájsť cestu životom k nášmu cieľu – k Bohu. Prajem vám, aby ste svoje povolanie objavili, prehĺbili a horlivo žili.

sr.  M. Faustína Zaťková, FDC