Spomínate si, kedy ste začuli prvé volanie úplne sa zasvätiť Bohu?

Mala som asi sedem rokov. S mamičkou sme chodievali do Podolínca, kde boli v 50. rokoch po rozpustení reholí sústredené rehoľné sestry z viacerých kongregácií. Nosili sme im potraviny. Mamička mi vysvetlila, že sú to sestričky, ktoré sa navždy odovzdali Bohu a slúžia mu.

Videla som v nich jemnosť, lásku a odovzdanosť. To vo mne zostalo a pretrvávalo. Ďalším podnetom bolo, keď do rehole vstúpila moja staršia sestra Agnesa a stala sa z nej sestra Mária.

Mala som možnosť spoznať rehoľný život bližšie. Boli to prelomové, ako sme ich my nazývali, Dubčekove roky. Otázky a život viery boli vtedy v spoločnosti živšie.

Ako sa to vaše osobné povolanie napokon udialo?

Prišlo vo veľmi konkrétnom okamihu. V tom období som silnejšie pociťovala Božie pôsobenie. Prežívala som mimoriadnu vnútornú radosť a pokoj. V istom okamihu sa ma veľmi citeľne dotkla Božia láska, pocítila som silný dotyk Boha.

Uvedomila som si krásu duchovného života aj to, že Pán Boh odo mňa niečo žiada. Niečo viac. Cez sestru som už poznala Kongregáciu dcér Božskej lásky a ja som ani na chvíľku o inej reholi neuvažovala. Mala som sedemnásť rokov a bolo to moje rozhodnutie navždy.

Takže vo voľbe ste nezaváhali. Prišli aj pokušenia? Prekážky?

Ak sa človek rozhodne ísť za Kristom, musí s tým, že prídu aj pokušenia a zaváhania, rátať. Je to cesta kríža. Ježiš sa ma na nej podobne ako Petra pýta: miluješ ma? Pýta sa ma to práve prostredníctvom skúšok. A ja odpovedám: áno, Pane, milujem ťa.

Lenže teraz pôsobíte ako vybrúsený diamant. Takže tie pokušenia, neistota prichádzali asi najmä v začiatkoch povolania.

Áno, práve preto je počiatočná formácia zasvätenej osoby taká dôležitá. Je to príprava na úplné odovzdanie sa Bohu. Na úplné nasledovanie Krista v službe Bohu a blížnemu. Aj mne ten čas, ktorý trvá aj niekoľko rokov, pomohol prehĺbiť osobný vzťah s Bohom, rozlíšiť a očistiť svoje motivácie.

Dôležitá bola modlitba, rozjímanie, Božie slovo. Prežívala som aj zaváhania, pokušenia, ale nebolo to nič vážne. Dodnes ma skúšky a ťažkosti i prípadné pochybnosti ešte viac upevňujú v povolaní a posilňujú v duchovnom raste.

Posúvajú ma ďalej. V období formácie mi tiež pomáhalo hlbšie spoznávanie osoby, charizmy a spirituality našej zakladateľky Božej služobnice Františky Lechnerovej.

V čom bola a je pre vás jej spiritualita mimoriadna?

V jej prežívaní Božej lásky, lásky trojjediného Boha, zviditeľnenej v prebodnutom Ježišovom srdci. Tiež jej veľká dôvera v Božiu prozreteľnosť a túžba pomôcť dievčatám, predovšetkým chudobným dievčatám, ktoré sa ocitli v nebezpečenstve veľkomiest.

V dosahovaní tohto cieľa bola Františka veľmi odhodlaná, bojovná a vo všetkých ťažkostiach a  krížoch vytrvalá. Uvedomila si, že Boh sa vo svojom Synovi dal pribiť na kríž a prebodnúť si srdce, aby zjavil svoju trojjedinú lásku.

Uvedomila si tiež, že cez túto lásku dokáže pomáhať ľuďom na ceste k spáse. Veď ak sme boli vykúpení takou silnou láskou, je potrebné ju odovzdávať ďalej a privádzať k jej poznaniu aj iných.

Vy marianky sa venujete hlavne deťom a mladým dievčatám. Aké dnešné dievčatá sú? Je ťažké svedčiť im o Božej láske?

Reagujú predovšetkým na svedectvo osobného života, na prejavy dôvery, na vypočutie. Cítia, ak je záujem úprimný. Stretávame ich rôznym spôsobom, máme pre ne napríklad internát, učíme na školách, mávame s  nimi duchovné cvičenia.

Možností, ako im prinášať a umožniť im spoznávať Božiu lásku, je veľa. Ale ako som spomenula, veľkú silu má svedectvo osobného života. Mám veľmi živú spomienku ešte z čias totality, keď som pracovala ako zdravotná sestra a myslela som si, že nikto o mne nevie, že som aj rehoľná sestra.

Vtedy ma však oslovila jedna dievčina. „Chcela by som sa s vami porozprávať o duchovnom živote, o Božom slove. Mám pocit, že s vami by som mohla.“

Trošku som zaváhala, či je to úprimné, predsa len sme žili v totalite. Ale ona pokračovala: „Ako ste tak išli po chodbe a dívala som sa na vás, zrazu som pocítila, že sa vás na tieto veci môžem opýtať.“

Uvedomila som si, že keď Pán Boh chce niekomu sprostredkovať milosť, spôsob si nájde. Veď som ani nebola v rehoľnom rúchu.

Teraz v ňom ste. Cítite rozdiel v komunikácii s ľuďmi?

Áno, teraz už svojím zovňajškom svedčíme o tom, že Boh existuje. Je to jasné. Je jasné, že sme sa mu darovali. Občas sa stane, že nejaký okoloidúci vyjadrí svoj názor na zasvätený život aj nepríjemnou poznámkou.

Ale väčšinou sa tu v Trnave, ale aj inde na Slovensku stretávame skôr s tým, že ľudia si naše povolanie ctia. Napríklad minule mi jeden pán v obchode ponúkol pomoc a povedal, že si sestričky veľmi váži. A tiež, čo je veľmi časté, či už starší, alebo mladší nás pri stretnutí prosia o modlitbu.

Čo je pre vás v dnešnom svete najťažšie prijať? Sťažujete sa niekedy tak ľudsky Spasiteľovi?

Najťažšie sa mi prijíma, ako sa ľudia vzďaľujú od Boha. Že ho nepotrebujú, lebo si myslia, že si vystačia sami. Všetky takéto bolesti, všetky situácie sveta zverujem Bohu v každodennej modlitbe. No a máte pravdu, Ježišovi sa sťažujem pomerne často.

Zvlášť vtedy, keď sa ocitnem pred zdanlivo neriešiteľnou situáciou. Ale čím viac sa mu v takých chvíľach otvorím, tým viac cítim jeho prítomnosť, milosť a vanutie Ducha Svätého pri vážnych rozhodovaniach.

Lenže heslom marianok je rozdávať radosť. Ako to v tých „zdanlivo neriešiteľných“ situáciách robíte?

Pokiaľ človek nemá vyslovene dar rozveseľovať iných, nie je to vždy jednoduché. Aby som mohla radosť rozdávať, musím ňou mať naplnené srdce. To sa môže stať len vtedy, keď dokážem žiť naplno a za každých okolností Božiu lásku.

Teda aj v bolestiach, utrpeniach, ťažkých situáciách, neočakávaných udalostiach. Priznávam, stáva sa, že radosť stratím. Na jej obnovu sa potrebujem oslobodiť od ľudských názorov a pohľadov a všetko odovzdať Pánovi.

Ale v zásade ak človek našiel zmysel svojho života, tak aj jeho srdce je naplnené radosťou a šťastím, ktoré nie je prchavé alebo len emotívne. Prvotnou radosťou už je to, že si ma Boh vyvolil, že som dostala dar povolania, a túto osobnú radosť chcem odovzdávať ďalej.

Aký je to pocit byť Kristovou nevestou?

Od prvej chvíle sľubov sa postupne prehlbuje vnútorný pocit – je to môj Ženích. On jediný. No my Dcéry Božskej lásky sa svojimi sľubmi zároveň zaväzujeme nasledovať Ježiša ako trpiaceho a ukrižovaného Ženícha.

Sme dcéry trpiacej lásky, preto sa usilujeme ceniť si ju a opätovať. Naša zakladateľka hovorí, že nevesta musí byť podobná svojmu Ženíchovi, pretože inak v nej nemôže nachádzať žiadne zaľúbenie.

Aký majú marianky vzťah k Panne Márii?

Mariánska úcta je pre nás veľmi dôležitá. Mária je príkladom načúvania slovám Ducha Svätého, ktoré vo svojom živote ihneď plnila. Učí dôvernému vzťahu s Ježišom a ukazuje naňho slovami: „Urobte všetko, čo vám povie.“

Ona verila, milovala a slúžila. Aj my sa podobne ako ona snažíme prinášať svetu radosť, pokoj a útechu. Máme vrelú úctu k trikrát obdivuhodnej Matke. To je titul, pod ktorým naša zakladateľka uctievala Pannu Máriu v z Ríma pochádzajúcej kópii obrazu Panny Márie Snežnej.

Kedy najviac cítite Božiu prítomnosť a lásku?

Je veľa takých chvíľ. Napríklad keď si uvedomím: tu zasiahol Boh. Alebo keď sa dokážem oslobodiť od všetkého, čo je „ľudské“. Od trápení, predpojatostí či obáv a odovzdať ich Bohu.

A tiež vtedy, keď aj ťažký kríž dokážem objať spolu s Ježišom. Každý má nejaký spôsob. Mali sme tu sestru, ktorá – keď som sa jej spýtala, ako dokázala prekonať istú veľmi ťažkú situáciu – odpovedala: „Vždy si poviem, Ježišu, ty si hodný každej obety.“ Aj ja si to odvtedy hovorím.

Len nedávno ste skončili ako provinciálna predstavená.

Áno, v tejto službe som bola osem rokov. Nie je to jednoduchá služba, ale hoci je náročná, je aj pekná. So sestrami sa snažíme o rovnováhu ducha modlitby a apoštolátu v službe deťom, dievčatám, rodinám a chudobným.

V službe pre iných sa naučíte prežívať veci viac s pokorou, odovzdanosťou, učíte sa trpezlivosti, láskavosti, naučíte sa načúvať. Stále musíte mať na zreteli cieľ a čím je väčší, tým viac si treba uvedomovať, že človek sám svojimi silami ho nie je schopný dosiahnuť.

Ale Bohu nie je nič nemožné. Keď necháme Boha konať cez nás, sme v pokoji a aj v radosti. Po tých ôsmich rokoch si teraz môžem Ježišovými slovami povedať: Som neužitočná služobníčka, urobila som, čo som bola povinná urobiť (porov. Lk 17, 10 – pozn. red.).