Dnes je to presne 130 rokov, čo sa naša milovaná Zakladateľka, Božia služobnica Matka Františka Lechnerová narodila pre nebo. Prišla k tebe, Pane, ako milujúca nevesta. S pohľadom upretým na tvoje prebodnuté Srdce vzala na seba každé utrpenie, len aby sa viac podobala ukrižovanej Láske.
Ako každý rok, aj tentokrát sme putovali k jej hrobke do Breitenfurtu pri Viedni. Každoročne sa tam stretávame sestry i členovia tretieho rádu (Rodina Božskej Lásky), či obdivovatelia Matky Františky, aby sme si nielen uctili pamiatku na drahú Zakladateľku, ale tiež aby sme posilnení jej príhovorom i vzájomným spoločenstvom obnovili svoj zápal pre charizmu, ktorú nám zanechala – zviditeľňovať Božiu lásku vo svete.
Spoločne sme ďakovali Trojjedinému Bohu za dielo, ktoré skrze svoju služobnicu vykonal i za to, že i my môžeme mať účasť na tejto Kongregácii, na jej histórii a poslaní. Akoby celá príroda prispela včera k našej oslave vďaky a spievala spolu s nami: „Aké je krásne byť a zostať Dcérami Božskej Lásky.“
Ponúkame Vám na meditáciu kázeň, ktorá zaznela počas eucharistického slávenia v Kostole sv. Jozefa v Breitenfurte:
Tí, ktorí zomrú skôr, sú mŕtvi dlhšie. Hlúpe príslovie, ale také, ktoré nám objasňuje, že nikdy nesmieme myslieť alebo si predstavovať posledné veci v dimenziách nášho ľudského kalendára. Keď dnes oslavujeme 130. výročie smrti Františky Lechnerovej, vynára sa veľmi dôležitá otázka, najmä vo svetle Veľkej noci: je Františka Lechnerová mŕtva? Tým z vás, ktorí teraz hovoria „áno, samozrejme“, apoštol Pavol pravdepodobne volá: „Ste ešte veľmi pozemsky zmýšľajúci“ (1 Kor 3, 3) a znovu by nám vysvetlil svoju krstnú teológiu: „pokrstení Kristovou smrťou“ (Rim 6, 3) a „žijú ako noví ľudia“ (Rim 6, 4). Je teda deň krstu Františky, 1. január 1833, skutočným dňom jej smrti? A zároveň dňom jej zmŕtvychvstania? Niektorí pastorační teológovia by oponovali tým, ktorí teraz hovoria: „áno, samozrejme“ alebo „vlastne nejako“: ale ľudia, nevšímate si, ako ďaleko ste od ľudí a stále sa čudujete, že s vami už nikto nechce mať nič spoločné? Vzniká napätie, napätie medzi nebom a zemou. Náš Spasiteľ Kristus Ježiš znášal napätie, prečo by sme to neurobili my, keď Ho nasledujeme? Máme dovolené myslieť na realitu tohto sveta a realitu neba súčasne.
Je to práve každé slávenie Eucharistie, ktoré nás privádza do tejto skutočnosti. Nielen emauzskí učeníci zakúsili túto skutočnosť, ale – slovami dnešného evanjelia (Lk 24,35-48) – nám to bolo objasnené – my všetci sme v spoločenstve Cirkvi povolaní byť svedkami tajomstiev našej viery.
Ale spýtajme sa, čo na to hovorí samotná Františka Lechnerová? Nie „robiť dobro, rozdávať radosť, robiť šťastnými a viesť nás do smrti“, ale ako dedičstvo nám zanechala: „konať dobro, rozdávať radosť, robiť šťastnými a viesť do neba“. A myslím si, že všetci, ktorí máte triezvy pohľad na realitu, budete so mnou súhlasiť, že životné prostredie v druhej polovici 19. storočia bolo neporovnateľne ťažšie ako je tomu pre nás dnes. Len premýšľajte o všetkých možnostiach a nástrojoch, ktoré máme dnes k dispozícii, ktoré môžeme použiť a použiť v službe našim blížnym. Alebo si jednoducho pripomeňme, že v tom čase, v chápaní Cirkvi, boli rehoľníci niečím lepším ako ľudia vo svete. Ale dnes, ctihodné sestry, buďte za to rady, nie ste o nič lepšie. Ako veľmi jednoduché sestry sa môžete obrátiť na svojich bratov a sestry, pretože všetky milosti rehoľného života sú zakorenené v milosti krstu.
Toto nám hovorí Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Perfectae caritatis o súčasnej obnove rehoľného života. A podľa doby sa rehoľný život obnovuje v neustálom návrate k prameňom každého kresťanského života, čiže k evanjeliu, k Božiemu slovu, ktoré nám bolo dané vo Svätom písme. Rovnako dôležité je však vrátiť sa k duchu zakladateľky, t. j. položiť si otázku, čo by dnes – za našich okolností – urobila Františka Lechnerová? Rada to nazýva prispôsobením sa zmeneným okolnostiam doby, a tým sa chce postarať o to, aby si každá sestra skutočne uvedomovala životné podmienky, časy a potreby Cirkvi, aby mohla správne posúdiť dnešný svet vo svetle viery a účinnejšie pomáhať ľuďom so živou apoštolskou horlivosťou.
Áno, takáto obnova je možná z podnetu Ducha Svätého a áno, aj pod vedením Cirkvi.
Nachádzame sa už uprostred tretej časti nášho vyznania viery a myslíme na Ducha Svätého, na Cirkev a spoločenstvo svätých a, samozrejme, na odpustenie hriechov, ktoré je predpokladom nášho nového života. Zachovávanie prikázaní a zotrvávanie v láske spadá do jedného ako ovocie našej viery. Nezáleží na tom, či sa pridŕžame slov dnešného čítania z Prvého Jánovho listu (1 Jn 5,1-6) alebo učenia svätého cirkevného otca Augustína, vášho duchovného otca Pravidiel. Bez ohľadu na to, kde začneme, je dôležité, aby sme sa zapojili. Aby sme sa angažovali dvoma spôsobmi: so živým a trojjediným Bohom a s našimi blížnymi.
Keby bola Františka Lechnerová mŕtva, mali by sme jej spisy, mali by sme na ňu príbehy a spomienky. Ale čo ak nie je mŕtva, ale živá? Keď žije v novom, večnom živote? Vyznávame večný život (v Apoštolskom vyznaní viery) alebo život budúceho sveta (v Nicejsko-carihradskom vyznaní viery). Samozrejme, svet, ktorý príde, nie je od nás ďaleko, ale kráľovstvo nebeské je už medzi nami. Niektorí z vás môžu vidieť horčičné semienko, iní ho vidieť nemusia, pretože je už v zemi, iní už môžu hádať niečo o strome alebo počuť spev vtákov. Vo Svätom písme máme veľmi odlišné, niekedy protichodné obrazy reality neba uprostred nášho sveta. Dovoľte mi teda jednoducho hovoriť o večnom živote, o večnom živote, ktorý je osvietený večným svetlom. A oba sa už dávno začali v každom z nás. A večný život – večná blaženosť – určite nie je stále rovnako vznešená alebo monotónna. Vo večnom svetle to raz svieti na nás a inokedy tamto. Každý, kto počuje zvolanie „et lux perpetuam“ v Mozartovom Requiem, chápe, čo sa snažím povedať. Keď to aplikujem na Františku Lechnerovú, nedokážem to pochopiť inak, ako to, že sa zaujíma o osud tohto sveta, o osudy nástupníckych štátov monarchie, o starosti, problémy, potreby a radosti ľudí. Niekedy je blízko jednej provincie, niekedy druhej. Určite však na všetko dohliada, ale bez toho, aby zasahovala alebo sa vnucovala. Ale ktokoľvek sa jej otvorí, v konkrétnom okamihu a v príslušnej situácii vycíti, čo jej chce Františka povedať. Františka už nemá na mysli problémy 19. storočia, ale naše súčasné výzvy.
Ak je Františka nažive, potom s ňou máme spoločenstvo v spoločenstve svätých, potom sa s ňou môžeme rozprávať. Ale nie rovnakým spôsobom ako ľudia, ktorí nemôžu opustiť zosnulého príbuzného, ale vo veľkej slobode a otvorenosti, v ktorej je Františke dovolené robiť, čo uzná za dobré a správne, a tiež aj nám je dovolené robiť, čo uznáme za správne.
Pravdepodobne ste si všimli, že som ani raz nehovoril o ctihodnej služobnici Františke Lechnerovej. Áno, viem, proces blahorečenia stále prebieha. Ale v spoločenstve svätých už máme všetky možnosti a môžeme ich využiť.
Áno, aby nás svet pochopil, hovoríme o výročí Františkinej smrti. Áno, hovoríme aj o jej dni krstu a snažíme sa dať svetu predstavu o tom, čo sa nám dáva v krste. A môžeme hovoriť aj o Františkiných dvoch narodeninách – 1. januára pre túto zem a 14. apríla pre nebo.
Niekoľko ďalších myšlienok na zamyslenie: Rád by som si spomenul na úmrtie pápeža sv. Jána Pavla II., kde som nemal dojem, že je mŕtvy, ale že sa vrátil z reality pozemského života do domu Otca. Ak sa vám to zdá poetické, môžete si otvoriť a spievať chválu Bohu zo spevníka na čísle 470: „Ak… smrť, ktorou umierame, spieva o živote, potom Boh už postavil svoj dom medzi nami, potom už prebýva v našom svete, áno, dnes už vidíme jeho tvár, v láske, ktorá všetko objíma.“
A pre tých, ktorí to majú radi krátke: 21. apríl je tohtoročným Svetovým dňom modlitieb za duchovné povolania. V Rakúsku platí motto: „žiť ďalej“. Áno, žijeme ďalej. Tu a teraz a každý deň až do večnosti. Amen.
Z nemčiny preložila: Sr. Klaudia Luptáková, FDC
Sr. M. Miriam Pipíšková, FDC
